Asi, teda pre svoju útechu dúfam, že to každý pozná.
Kým som zaneprázdnená školou a nemám na nič čas, dostávam pozvánky na rôzne podujatia, akcie, párty, koncerty... Vonku svieti slnko, duje príjemný vetrík, počasie ako stvorené na prechádzky a potulky hocikam. Ako náhle sa oslobodím a začnem obvolávať ľudí zo svojho zoznamu, všetky kontakty pracujú, cestujú, prpipravujú sa na niečo, prepadajú sa pod zem, jednoducho nemajú čas. Počasie sa mení zo slnečného na upršané a chladné, obloha nízko klesá, znižuje sa tlak a mňa prepadajú bolesti hlavy... Voľný čas len zriedka trávim ďaleko od domu.
Keď som doma, dá sa to prežiť. Hoci by sa čas dal využiť milión krát užitočnejšie ako ležaním v posteli, nemám taký pocit, že niečo strácam, že mi niečo uchádza. Môžem siahnuť po knihe, ktorú som kúpila pred rokom a nemala čas ju ani otvoriť. Môžem sa konečne naučiť štrikovať, a vyrobiť svoje vlastné rukavice, šál a čiapku so vzormi, aké sa nedajú zhliadnuť v obchodoch. Môžem premaľovať biele steny izby na sovietsky červené, nasadiť kvety do starých kvetináčov. Môžem pozerať všetky skvosty kinematografie, ktorí už videl celý svet okrem mňa. Môžem si prečitať vo wikipédii všetky zujímavosti s histórie, ktoré treba občas zopakovať.... Môžem si robiť radosť domácimi prácami, o ktorých som vždy rozmýšľala, no nikdy nemala čas sa k nim naozaj dostať. Dá sa toho robiť veľa, aby som nemusela myslieť na to, že sa sama nudím.
Trošku zložitejšie je to za hranicami. Hlavne vo veľkomeste. To človek nič iné nerobí,len sedí za compom a hľadá rôzne akcie, na ktorých by sa mohol zúčastniť, ale ranou osudu sa mu to nepodarí. Tak ja teraz už týždeň ležím na intráku v posteli, pozerám z okna ako sa stráca sneh z ulíc a mení na nekonečné špinavé kaluže, ako sa chladné slnko mení teplé, snežné oblaky striedajú daždivé, v Píter vchádza jar.
Jar je v Píteri krásna.
Sneh sa drží vždy do konca marca a aj obyčajne zamračených Peterburgčanov skrášľuje úsmev na tvári. Všetci sú zo zimy vrcholne unavení! Celú zimu nebolo vidno slnko, a ak, bolo to slnko -25 stupňové. Obloha cez zimu je nízko, dni trvajú len niekoľko hodín, stále je tma a chlad. Cesty su osbsypané tonami soli, ktorá ničí topánky. A toto obdobie sa predlžuje až 5 mesiacov.
A potom je tu jar. sneh sa roztopí za dva tri týždne a teplota radikálne stúpa každý deň. Dni sa predlžujú extra rýchlo, mám pocit, že všetko ožíva v jednom momente!
Na uliciach je viac ľudí, lavičky pred bytovkami a v parkoch sú po večeroch obklopené mládežou, uličný umelci vyliezajú z metra opäť na ulice, rozmŕza Neva, mosty sa začínajú otvárať....
V obchodoch sú nové kolekcie, ľudia sú pestrí, noví, veselí!
A v tomto období, kedy mám Píter najradšej, kým nie je dusné leto, som sa ocitla na lôžku na intráku. No môžem o tom písať.
Spomínam si na minulý rok, keď sa stále niečo dialo. Koncom marca, kým ešte nie je skúškové, sa dá veľa vecí stihnúť. Cez deň prechádzky, večer divadlo, v noci koncert...
Keď prší, môžem navštíviť hociaké múzeum, na ktoré mám náladu, zájsť na výstavu, alebo na knižný trh...
Je to iné ako doma. Človeku sa nechce rozmýšľať nad iným, len nad tým, čo všetko mu uniká...
Kým som zaneprázdnená školou a nemám na nič čas, dostávam pozvánky na rôzne podujatia, akcie, párty, koncerty... Vonku svieti slnko, duje príjemný vetrík, počasie ako stvorené na prechádzky a potulky hocikam. Ako náhle sa oslobodím a začnem obvolávať ľudí zo svojho zoznamu, všetky kontakty pracujú, cestujú, prpipravujú sa na niečo, prepadajú sa pod zem, jednoducho nemajú čas. Počasie sa mení zo slnečného na upršané a chladné, obloha nízko klesá, znižuje sa tlak a mňa prepadajú bolesti hlavy... Voľný čas len zriedka trávim ďaleko od domu.
Keď som doma, dá sa to prežiť. Hoci by sa čas dal využiť milión krát užitočnejšie ako ležaním v posteli, nemám taký pocit, že niečo strácam, že mi niečo uchádza. Môžem siahnuť po knihe, ktorú som kúpila pred rokom a nemala čas ju ani otvoriť. Môžem sa konečne naučiť štrikovať, a vyrobiť svoje vlastné rukavice, šál a čiapku so vzormi, aké sa nedajú zhliadnuť v obchodoch. Môžem premaľovať biele steny izby na sovietsky červené, nasadiť kvety do starých kvetináčov. Môžem pozerať všetky skvosty kinematografie, ktorí už videl celý svet okrem mňa. Môžem si prečitať vo wikipédii všetky zujímavosti s histórie, ktoré treba občas zopakovať.... Môžem si robiť radosť domácimi prácami, o ktorých som vždy rozmýšľala, no nikdy nemala čas sa k nim naozaj dostať. Dá sa toho robiť veľa, aby som nemusela myslieť na to, že sa sama nudím.
Trošku zložitejšie je to za hranicami. Hlavne vo veľkomeste. To človek nič iné nerobí,len sedí za compom a hľadá rôzne akcie, na ktorých by sa mohol zúčastniť, ale ranou osudu sa mu to nepodarí. Tak ja teraz už týždeň ležím na intráku v posteli, pozerám z okna ako sa stráca sneh z ulíc a mení na nekonečné špinavé kaluže, ako sa chladné slnko mení teplé, snežné oblaky striedajú daždivé, v Píter vchádza jar.
Jar je v Píteri krásna.
Sneh sa drží vždy do konca marca a aj obyčajne zamračených Peterburgčanov skrášľuje úsmev na tvári. Všetci sú zo zimy vrcholne unavení! Celú zimu nebolo vidno slnko, a ak, bolo to slnko -25 stupňové. Obloha cez zimu je nízko, dni trvajú len niekoľko hodín, stále je tma a chlad. Cesty su osbsypané tonami soli, ktorá ničí topánky. A toto obdobie sa predlžuje až 5 mesiacov.
A potom je tu jar. sneh sa roztopí za dva tri týždne a teplota radikálne stúpa každý deň. Dni sa predlžujú extra rýchlo, mám pocit, že všetko ožíva v jednom momente!
Na uliciach je viac ľudí, lavičky pred bytovkami a v parkoch sú po večeroch obklopené mládežou, uličný umelci vyliezajú z metra opäť na ulice, rozmŕza Neva, mosty sa začínajú otvárať....
V obchodoch sú nové kolekcie, ľudia sú pestrí, noví, veselí!
A v tomto období, kedy mám Píter najradšej, kým nie je dusné leto, som sa ocitla na lôžku na intráku. No môžem o tom písať.
Spomínam si na minulý rok, keď sa stále niečo dialo. Koncom marca, kým ešte nie je skúškové, sa dá veľa vecí stihnúť. Cez deň prechádzky, večer divadlo, v noci koncert...
Keď prší, môžem navštíviť hociaké múzeum, na ktoré mám náladu, zájsť na výstavu, alebo na knižný trh...
Je to iné ako doma. Človeku sa nechce rozmýšľať nad iným, len nad tým, čo všetko mu uniká...
